O našom príbehu
Volám sa Paľo. Prešiel som tým skôr — a chcem vám podať pomocnú ruku.
Toto je cesta našej trojice — Paľa, Lukina a Kubina. Nekončí sa. Práve naopak, ešte len začala.
Boli sme štyria
Volám sa Paľo a som otec dvoch úžasných synov. Ešte donedávna sme boli štvorčlenná rodina, ktorá plánovala budúcnosť, riešila bežné starosti, tešila sa z maličkostí a verila, že máme všetok čas sveta.
23. decembra 2024
Za niekoľko mesiacov sa náš život obrátil naruby. Prišla agresívna forma rakoviny. Dňa 23. decembra 2024 moja manželka vo veku 35 rokov zomrela. Zostal som sám s dvoma malými chlapcami a zo dňa na deň som sa musel naučiť zvládať úlohy, na ktoré vás nikto nepripraví.
Úrady, formuláre, stovky otázok
Popri smútku prišli povinnosti, úrady, formuláre, dedičské konanie, sociálne dávky, desiatky telefonátov a stovky otázok. Veľakrát som mal pocit, že viac času trávim hľadaním informácií než ich samotným vybavovaním. Veľakrát som nenašiel celistvú odpoveď na moje otázky, čo ma ešte viac frustrovalo.
Miesto, ktoré som sám potreboval
Práve vtedy vznikla myšlienka vytvoriť miesto, ktoré by som sám potreboval mať hneď na začiatku. Nechcem sa tváriť ako odborník. Som človek, ktorý touto cestou prešiel o niečo skôr a chce ostatným podať pomocnú ruku. Ak vám moje skúsenosti ušetria hodiny hľadania, zbytočný stres alebo pomôžu urobiť správny krok v správnom čase, potom táto stránka splnila svoj zmysel.
Učím sa aj ja
Učím sa byť otcom, ktorý zvládne vychovať dvoch statočných chlapcov. Učím sa znovu podnikať, znovu veriť budúcnosti a znovu nachádzať silu pokračovať ďalej. Držím sa, lebo som silný, ale aj Dominika, moja manželka verila, že som húževnatý človek a že sa nevzdávam pred žiadnou prekážkou. A aj to je jedna z vecí, ktoré ma ženú vpred.
Odkaz, ktorý žije ďalej
Verím, že človek odchádza až vtedy, keď zmizne aj jeho odkaz. Ten jej žije ďalej v našich deťoch, v hodnotách, ktoré nám odovzdala, aj v tejto stránke. Každý človek, ktorému pomôže, nesie ďalej malý kúsok dobra, ktoré po sebe zanechala.
Smiať sa, plakať a zase vstávať
Každý deň sa učíme spolu — smiať sa, plakať, hnevať sa, ale aj odpúšťať a zase vstávať. Nič z toho nejde samo, ale ide to. A to je pre nás teraz najdôležitejšie.
Menej plánov, viac prítomnosti
Aj obyčajná cesta autom, výlet či zmrzlina cez víkend sú dnes chvíle, ktoré si vážim inak. Menej plánov, viac prítomnosti. Menej vecí, viac ľudí. Menej „musenia“, viac „užívania si“.
Ak ste sem prišli preto, že prežívate podobnú stratu
Prajem si jediné — aby ste tu našli odpovede, ktoré som ja kedysi hľadal. A aby ste popri nich našli aj pocit, že na túto cestu nemusíte byť sami.
Naša cesta ešte len začala
Som tu, napíšte mi. Rád pomôžem a rád vás podporím na vašej ceste.
Ďalšia kapitola sa píše práve teraz.
Ak stojíte na začiatku podobnej cesty, nemusíte ísť sami. Začnite tam, kde som ja kedysi netušil, kde začať.
— Paľo